Kritika praktického rozumu

Immanuel Kant - Kritika praktického rozumu (1990)

„Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a vzrastajúcim obdivom a hlbokou úctou, čím častejšie a vytrvalejšie sa myslenie nimi zaoberá: hviezdnaté nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Tieto najčastejšie citované slová Immanuela Kanta (1724 – 1804), vyryté do jeho náhrobného kameňa, vyslovuje vo svojej Kritike praktického rozumu (1787), dôstojne sa stavajúcej po bok Kritiky čistého rozumu (1781). Dá sa povedať, že Kritika praktického rozumu je dnes a stále aktuálnejšia než prvá Kritika, lebo kým tá rieši abstraktné, teoretické, iba filozofa zaujímajúce problémy teórie poznania, prvá sa prihovára človeku v jeho praxi, v každodennom živote a kategoricky mu nariaďuje: Konaj podľa takej zásady, aby mohla mať všeobecnú a nevyhnutnú platnosť! Kant takto vstupuje do najintímnejšej komnaty ľudskej duše, do svedomia, a prikazuje človeku vlastne len to, čo, ako predpokladá, našiel v ňom samom: mravný zákon, príkaz myslieť pri konaní nielen na seba, ale na celé ľudstvo, potláčať v sebe všetko sebecké, zmyslové, nútiť a vychovávať sa v úcte k ľudskosti a k ľudstvu, a tak aj k sebe samému.