Popolec

Valentín Beniak - Popolec (1942)

Popolec predstavuje v kontexte Beniakovej tvorby čitateľsky najmenej dostupnú, elegickú spoveď básnika zmietaného v ťažkom duševnom rozpoložení. Napriek počiatočnému odmietaniu (kritikou aj verejnosťou) tejto básnickej skladby sa dnes tento počin považuje za jeden z vrcholov Beniakovej básnickej tvorby.

Podstatu tejto básnickej skladby vystihol Stanislav Šmatlák v článku Prolegomena k Žofii a Popolcu¹, kde uvádza: "Napriek všetkej príbuznosti so Žofiou ide o skladbu s vlastnou duchovnou atmosférou, ktorá má oproti Žofii väčšmi subjektívny charakter. Táto subjektívnosť, zasahujúca všetky rozlohy básnikovho subjektu, jeho napätie, psychický i emocionálny svet, je v Popolci obsahom jedinečnej básnickej skladby. Básnik ňou reaguje na stav najvyššieho ohrozenia podľa zásady, že vždy, keď je ľudstvo a svet zasiahnutý až pri koreňoch, keď mu hrozí nebezpečenstvo rozkladu až zániku, vtedy vzniká umenie, poézia ako výraz ľudskej túžby po jeho nezničiteľnosti. Básnik doslova stelesňuje báseň alebo báseň stelesňuje básnika, jeho vnútornú situáciu, ktorá má v sebe toľko a takých napätí, „že sa jednoducho musela prevteliť do hmatateľného tkaniva básnického textu, pretože bez tohto oslobodzujúceho aktu tvorby možno by básnikovi išlo o život“.

Súčasťou publikácie sú priložené novinové výstrižky s dobovými recenziami a krátky strojopisný "profil" autora.

¹ In: Slovenská literatúra, roč. 41, 1994, č. 3, s. 169-197.